Áno, nadmerné hranie môže viesť k závislosti. Keď hovoríme o závislosti, najčastejšie máme na mysli alkohol, fajčenie alebo drogovú závislosť, ale to neznamená, že sa nemôže vyvinúť aj závislosť na určitých činnostiach, ktoré nazývame aj návykové konanie. O závislosti môžeme hovoriť vtedy, keď konania začne v živote jedinca dominovať, narúša fyzickú aj duševnú pohodu i stav seba alebo svojho okolia v dôsledku sebakontroly a sebaregulácie. Rovnako ako drogová závislosť má hráč veľmi silné nutkanie urobiť takmer čokoľvek, aby mohol hrať. Zvyčajne sa vyznačuje tým, že nedokáže kontrolovať čas hry ani financie na hry, stráca kontrolu nad svojím správaním.

O chorobe hovoríme vtedy, keď je problémovým správaním výrazne poškodený každodenný život človeka. Zodpovedné hranie hazardných hier môže dokonca prispieť k zdravému oddychu a vytvoriť skutočný zábavný zážitok. Môže pomôcť zmierniť stres. Prežiť vzrušenie a radosť zo súťaženia môže byť obľúbenou, neformálnou formou zábavy. Pri chorobe z hrania sa oslabuje kontrola nad hraním. Každodenné činnosti sú pre hranie odsúvané do úzadia, poškodzujú sa osobné vzťahy, vzniká problém s hraním hazardných hier či porucha hrania hazardných hier, vlastne hovoríme o závislosti. Dôsledkom straty kontroly nad hraním je, že hráč trpí finančnými ťažkosťami, môže zanedbávať prácu alebo štúdium, rodinu či vzťah. Je bežné, že problémového hráča menej bavia denné a iné činnosti, ktoré odsúva do úzadia. V tomto prípade hovoríme jednoznačne o ochorení.

K hráčskej závislosti prispievajú aj biologické, psychické a sociokultúrne podmienky. Výskum jasne ukázal, že určité genetické predpoklady predstavujú zvýšené riziko pre rozvoj návykových porúch, vrátane závislosti na hazardných hrách. Je však dôležité zdôrazniť, že žiadny z týchto predpokladov nevedie určite k problémom s hazardom alebo inej závislosti. Je tu iba vyššie riziko u nositeľov takýchto génových variácií. Treba si však uvedomiť, že to platí aj opačne. Neexistuje žiadny genetický predpoklad, ktorý by s istotou vylúčil vznik problémov s hazardom alebo inej návykovej poruchy. Rozhodujúcu úlohu nemôžu zohrať ani gény, ktorých vplyv bol už od útleho detstva formovaný vývojom, výchovou a vplyvmi prostredia. Takto vznikajúca osobnosť zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní správania. Je tiež zrejmé, že určité povahové črty spôsobujú pravdepodobnejšie vyhľadávanie vzrušujúcich situácií a preferovanie závislostí. Napríklad impulzívnejší jedinci sú vystavení vyššiemu riziku, že sa u nich vyvinie problém s hazardom, pretože sú to práve oni , ktorí konajú skôr, ako si niečo premyslia, nezvažujú dôsledky svojich činov, najmä dlhodobé. Tí, ktorí hľadajú vzrušujúce zážitky, sú tiež vystavení väčšiemu riziku ako tí, ktorí sú tolerantnejší voči nudnejším situáciám. Okrem osobnostných vlastností môže byť rozhodujúce aj sociálne prostredie. Pri rozvoji hrania hazardných hier môže zohrávať úlohu rodičovský vzor alebo okruh priateľov. Je tiež možné, že spúšťačom môže byť iný problém, porucha nálady, úzkosť alebo vzťahový problém a na pozadí „liečenia“ alebo „vyrovnávania sa“ s týmito problémami sa objaví porucha v hraní hazardných hier.

Je to jednoznačne choroba. Pred štyridsiatimi rokmi, v roku 1980, bola závislosť od hazardných hier ako samostatná choroba zahrnutá do príručky Americkej psychiatrickej asociácie popisujúcej jednotlivé duševné poruchy a poruchy správania (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch, skrátene DSM-III). Odvtedy, hoci sa zmenil názov a v menšej miere aj diagnostické kritéria, závislosť od hazardných hier je oficiálnou diagnostikovateľnou chorobou. V DSM-III je patologické hráčstvo závislosťou na hazardných hrách a diagnóza bola založená predovšetkým na zistení straty kontroly. V tom čase ten jav ešte nebol klasifikovaný ako závislosť. Ale ako takzvaná porucha kontroly impulzov, čo naznačuje, že hlavným príznakom je, že osoba nemôže odolať nutkaniu hrať. Dnes, od roku 2013, je fenomén klasifikovaný ako závislosť a jeho oficiálny je Gambling Disorder (Porucha v dôsledku hrania).

O chorobe môžeme hovoriť vtedy, keď sa hazardné hranie stane takým rozsiahlym a charakteristickým, že spôsobí problémy v správaní človeka. Pojem porucha verzus závislosť na jednej strane naznačuje, že gambling nie je nevyhnutné problémové správanie, ale môže byť usporiadané, bezproblémové, ale môže trpieť aj poruchami. Na druhej strane to tiež naznačuje, že nejde o rozhodnutie typu všetko alebo nič, medzi chorobou a nechorobou neexistuje silná hranica. Naopak, existuje správanie, ktoré môže byť úplne bez problémov, no môžu sa vyskytnúť problémy rôzneho stupňa. V závislosti od závažnosti problémov a počtu príznakov sa pri diagnostike rozlišujú aj ľahké, stredné a ťažké poruchy.

Najnovšie vydanie DSM-5 (Official Handbook: Statistical and Diagnostic Manual for Mental Disorders), vydané Americkou psychiatrickou asociáciou, vyšlo v máji 2013. V knihe sa okrem iných návykových porúch zaoberá aj dysfunkciou hráčstva a vymenúva deväť možných symptómov, z ktorých 4-5 symptómov je miernych a 6-7 symptómov je stredne závažných. Nie všetky symptómy musia byť naplnené, dokonca aj 4 symptómy naznačujú miernu poruchu a dokonca výskyt 1-2 symptómov ukazuje, že osoba je citlivá na problémy a má vyššie ako priemerné riziko.

Symptómy: 1. Aby ste dosiahli želané vzrušenie, musíte hrať s čoraz väčším množstvom hotovostných stávok. 2. Osoba je nepokojná alebo podráždená, keď sa snaží obmedziť alebo ukončiť hazardné hry. 3. Osoba sa opakovane neúspešne pokúša ovládnuť, potlačiť alebo skončiť s hazardnými hrami. 4. Často sú vaše myšlienky plné hier, plánovania ďalších hier a zháňania peňazí na hranie. 5. Hráte, pretože máte zlú náladu alebo sa trápite a hranie vám pomáha odvrátiť myšlienky na vaše problémy. 6. Hráte, aby ste získali peniaze, ktoré ste predtým prehrali. 7. Skrývate sa alebo klamete svojim priateľom či rodine o tom, či hráte, koľko hráte alebo aké máte dlhy. 8. V dôsledku hazardných hier ste riskovali alebo ste prišli o vzťah, prácu, vzdelanie alebo kariérnu príležitosť..

Áno, v tomto prípade je to pravda. V mnohých prípadoch sa zdá, že gambler podvedome opakuje nejakú predchádzajúcu chybu, hrá ju znova a znova. Musíme pri tom pozerať na zážitky z ranného detstva, teda na emocionálne straty, straty vo vzťahoch, ale nie materiálne straty. Na prvý pohľad sa môže zdať zvláštne spájať tieto udalosti, no stále vidíme, že traumy z raného detstva sú často hlboko zakorenené vo fungovaní človeka a človek má tendenciu si ich stále dookola nevedome „prehrávať“. Ide o akési nutkanie k opakovaniu, ktoré má za cieľ vyvolať v človeku zážitok pôvodnej, ranej detskej traumy. Opakovanie teda nie je zamerané na niekdajšie udalosti samostatne (keďže sa naň sústrediť nedá), ale na zážitok, ktorý sa zase môže objaviť v súvislosti s úplne inými udalosťami v dospelosti. To môže poskytnúť základ pre to, aby niekto znova a znova zažil predchádzajúcu traumatickú stratu prostredníctvom hrania, ktorú zažil v hazardných hrách. Vystúpiť z takéhoto kolobehu opakovaní je však veľmi ťažké, preto je dôležitá odborná pomoc.

Áno, pre závislých na hazardných hrách je bežnou skutočnosťou, že zažívajú problémy vo vzťahoch a intímnych vzťahoch. To však neplatí nielen pre závislých od hazardných hier, ale prakticky pre všetky závislosti. Problémy s intimitou môžu hrať dôležitú úlohu pri vzniku závislosti. Prežívanie intimity je jedným z najdôležitejších zdrojov radosti a okrem priamych pôžitkov zohráva zásadnú úlohu aj v tom, aby sme sa mohli dobre cítiť. A to je veľmi dôležité, úplne základná potreba, jeden zo základov našej sebaúcty. Pri absencii intímnych vzťahov, presnejšie napĺňania intímnych vzťahov, sa veľmi ľahko poškodí sebaúcta a pocit sebauspokojovania. Nevhodný rozvoj intímnych vzťahov sa často spája s rôznymi psychickými alebo fyzickými problémami, depresiami, úzkosťami, poruchami spánku, či dokonca návykovými poruchami. Hráč závislý na hazardných hrách „vychádza“ počas hrania zo sveta každodenných problémov a môže dočasne zabudnúť na svoje ťažkosti, vrátane problémov vo vzťahoch. Jeho závislosť tak zakrýva pôvodný problém. Snahy o získanie potešenia a posilnenie sebaúcty sa taktiež posúvajú smerom k hráčskej vášni, takmer nahrádzajú potrebu intimity. Problém teda nie je v tom, že si závislý nevie nájsť partnera, ale skôr v tom, že má problémy s prežívaním intimity v partnerských situáciách.

Áno, ide o veľmi podobné javy. Hazardný hráč tiež hľadá a nachádza v hre akýsi zmenený stav vedomia a aj keď sa do tela zvonka nedostane žiadna chemikália, zážitok je stále v mnohom podobný tomu, ktorý zažíva alkoholik či užívateľ drog. Niektoré zmeny v mozgu sú veľmi podobné týmto javom. Hráč sa svojím správaním dostáva do modifikovaného stavu vedomia, ktorý sa v mnohom podobá stavu spôsobenému drogami. Tento stav vedomia sa však skladá z niekoľkých zložiek. Stav zabúdania, ktorý naznačuje, že hráč je počas hry natoľko ponorený do hry, že všetko ostatné okolo neho prestáva existovať. Ostatné veci, vonkajší svet spolu s rušivými problémami strácajú na význame sú zatlačené do úzadia a napätie spôsobené konfliktmi zmizne. Zážitok z hry môže v skutočnosti dočasne vytlačiť z vedomia všetko ostatné. Ide o veľmi podobný stav ako u užívateľov drog akýsi „výstup z reality“. Bežný jazyk to väčšinou interpretuje ako „únik“, a hoci literatúra tento termín nepoužíva, v skutočnosti ide v podstate o „odtrhnutie“ človeka od samého seba, užívaním alkoholu, drog alebo hier, aby sa z ich života vylúčili skutočné konflikty. Nie je to však len únik z bežného sveta plného úloh, povinností, očakávaní a konfliktov, ktorý charakterizuje tento stav, ale aj „vstup“ do iného sveta zážitkov, v ktorom je prevalcovaná trauma a radosť zo vzrušenia, straty a zisku. Je to druh euforického zážitku, „opitosti“.

Vyhlásenie je pravdivé, avšak výraz „megalomanský vrtochom“ používaný v bežnej reči je nevhodný. Cieľom hráča v podstate nie je chváliť sa či predvádzať sa. Ale hranie stále uspokojuje akúsi potrebu všemocnosti a táto schopnosť hrá v živote gamblera veľmi zásadnú úlohu. Všemohúcnosť znamená skúsenosť, že sa človek cíti schopný robiť všetko, čokoľvek, čo je mu dostupné. Akýsi zážitok totálnej moci je to, v čom sa stierajú hranice. Toto poznanie „Nemám žiadne limity“, „Dokážem všetko, čo si zaumienim“ je rovnaký moment, kedy človek naplno prežíva to čo malé dieťa v čase, keď je schopné hýbať sa a premiestňovať predmety. V tomto období dieťa skutočne prežíva, že svet je jeho, nič mu nemôže brániť v ovládnutí predmetov. Vtedy sa objavuje všemohúca radosť, ktorú, samozrejme, čoskoro brzdí prostredie. Po rodičovskej kontrole sa objavia pravidlá, obmedzenia a dieťa rozpozná aj svoje vlastné vnútorné obmedzenia. Neskôr môže byť silná túžba pripomenúť si tento pocit moci, znovu prežiť túto ilúziu. To prenasleduje aj závislého na hazardných hrách, a keď riskne nereálnu stávku, môže naozaj zažiť tento všemocný pocit, že môže všetko, medze sa nekladú, nič mu nemôže stáť v ceste. Nejde teda o megalomániu, ale o prežívanie zážitku neobmedzenosti, všemohúcnosti. Je to zvláštny euforický stav, ktorý môžu chcieť v rôznej miere zažiť všetci dospelí. Problém pre hráča je, že táto skúsenosť alebo snaha o ňu môže prekonať základné potreby.

Nie v medicínskom, psychologickom zmysle. Je veľmi dôležité oddeliť každodenný význam závislosti od významu v diagnostickom alebo psychologickom / medicínskom zmysle. Používanie pojmu závislosť sa zameriava na jednu činnosť, a to, že niekto je veľmi pripútaný k určitému konaniu, má silné nutkanie robiť danú vec znova a znova. Nátlak, strata kontroly a ubližovanie sú tiež ústrednými prvkami psychickej, lekárskej a návykovej závislosti. „Návykové“ konanie možno považovať za chorobu len vtedy, ak škodí človeku a/alebo jeho okoliu, väčšinou práve preto, že človek nedokáže svoje správanie kontrolovať, stráca nad ním kontrolu a ovplyvňuje jeho každodenný život.

Vo veľmi významnej časti prípadov je závislosť od hazardných hier spojená s nejakým iným psychiatrickým symptómom alebo chorobou. Najčastejším takýmto súvisiacim problémom sú poruchy nálady, najmä depresia. Depresia alebo depresívne symptómy sú tiež precedensom pre problém s hazardom, čo znamená, že niekto môže začať hrať, pretože mu hranie „pomôže“ dočasne (!) „vyhnúť sa“ negatívnemu náladovému stavu. Ide o istý druh samoliečebného experimentu, ktorý však z dlhodobého hľadiska vedie k zhoršeniu symptómov depresie. Ale môže to byť aj naopak, teda že problém hazardu vedie k narastajúcim ťažkostiam, zmenám nálad, depresiám. Symptómy sa zvyčajne navzájom podporujú, čo znamená, že počiatočná porucha nálady môže prispieť k vzniku problému s hazardom. Potom konflikty, problémy a ťažkosti, ktoré sa objavujú s rozvojom hráčskej závislosti, zhoršujú príznaky depresie. S príznakmi úzkosti je situácia podobná. V mnohých prípadoch sa hranie využíva na predchádzanie úzkosti, napätiu a problémom. Počas hry sa hráč „vypne“, vytráca sa realita okolitého sveta, odstraňuje konflikty a problémy každodenného života a pohrúžený do zážitku a napätia z hry nevníma problémy spôsobené skutočným svetom. Z dlhodobého hľadiska sa tu však opäť deje to, že tento druh konania zintenzívni napätie a zvýši úzkosť, pretože skutočné konflikty nezmiznú. Zakrývanie skutočných problémov a konfliktov navyše zvyšuje počet nevyriešených zdrojov napätia, a tým aj úzkosti. Okrem depresie a úzkosti je častá aj asociácia s inými návykovými poruchami. Medzi hráčmi je obzvlášť rozšírená závislosť od alkoholu. Žiaľ, opäť je typické, že tieto dva problémy sa navzájom podporujú.

Áno. Koexistencia medzi rôznymi závislosťami je pomerne vysoká. Z výskumu je zrejmé, že drogové závislosti a návykové konanie sú často prepojené. Rôzne návykové látky a návykové konania majú veľa spoločného, a preto toto spolužitie nie je prekvapujúce. Ľudia často „používajú“ toto konanie, aby „vypadli“ z každodenného života, aby sa zbavili svojich každodenných starostí a konfliktov. Ak má človek ťažkosti s neúspechmi, napätiami, ťažkosťami, ktoré zažíva, môže sa uchýliť k nejakému druhu konania, ktoré dočasne „vypne“ jeho roztržité problémy. Pre niektorých alkohol alebo nejaký druh drogy znamená toto „vypnutie“, zatiaľ čo pre iných sú to hazardné hry, obracajú sa na videohry alebo dokonca chodia na nákupy, pracujú na tom, aby si ich problémy držali odstup. Spojitosť medzi týmito zlými riešeniami je však častá a nie je nezvyčajné, že sa v živote niekoho objavujú striedavo alebo sa dopĺňajú. V prípade alkoholizmu a závislosti na hazardných hrách je tento vzťah obzvlášť silný. Okrem vyššie uvedeného sa tieto dva problémy ľahko vzájomne posilňujú. Hazardný hráč ľahšie stráca kontrolu, ak pije alkohol, a pokračuje v hazardných hrách, aj keď si to už nemôže dovoliť, a riskuje pri tom, čomu by mohol triezvy odolať. Naopak, v zmenenom stave vedomia vytvorenom počas hrania sú ovládacie funkcie redukované a hráč ľahšie siahne po alkohole.

Táto otázka sa často objavuje, ale neexistuje na ňu presná odpoveď. Predovšetkým záleží na tom, od koho to závisí. Jednotlivé problémy totiž nikdy nie sú nebezpečné samy o sebe, ale dôležité je, kto im čelí. Existuje veľa ľudí, ktorí sa cítia nepríjemne, keď pijú alkohol, najmä keď pociťujú negatívne účinky. Alkoholizmus im nehrozí. Rovnako tí, ktorých hranie nenadchne, nedotkne sa ich zážitok zo stávkovania, riskovania, pravdepodobne nebudú mať problém s hazardom. Každá psychotropná látka a každé konanie spúšťa v človeku iné biologické a psychické procesy a vždy je otázkou, ako tieto procesy súvisia s biologickými a psychickými vlastnosťami a očakávaniami človeka. Inými slovami, biologické a psychologické prostredie, v ktorom dochádza k účinku danej psychoaktívnej látky alebo konaniu. Ak je efekt v „harmonickom“ vzťahu s prijímajúcim prostredím, teda človek ho prežíva ako príjemný, je vyššie riziko, že tento efekt bude chcieť človek dosiahnuť znova a znova a opakovania vedú k závislosti. V konečnom dôsledku je to vždy jedinečné, a preto aj tie najnávykovejšie drogy môžu niekoho nechať chladným alebo aj tie najatraktívnejšie hry nevzrušiť, zatiaľ čo iný sa možno stanú závislými na menej problematickej droge. Tento druh našej individuálnej citlivosti je nepredvídateľný. Preto sa oplatí týmto rizikám vyhýbať, keďže naša osobná zraniteľnosť sa ukáže až spätne.

Meranie závislosti na hazardných hrách nie je jednoduché. Väčšinu výskumov tvorí dotazníkový prieskum a tie nikdy nedokážu poskytnúť presné údaje, môžeme ich považovať len za odhady. Navyše, použité metódy a dotazníky sú veľmi rôznorodé, preto je ťažké porovnávať výsledky rôznych výskumov. Výskumy zvyčajne berú do úvahy dve vzorky, hráčov, u ktorých sa objavia nejaké symptómy, ale je nepravdepodobné, že by mali nejakú závislosť a hráčmi, u ktorých je už pravdepodobné, že sa u nich vyvinie závislosť od hazardných hier. Tí prví sú často označovaní za problémových hráčov, zatiaľ čo tých druhých už označili za patologických hráčov, dnes radšej používame názov gambling disorder . Výskyt druhého menovaného je celosvetovo v dospelej populácii sa pohybuje približne od 0,5 % do 1,5 %, pričom výskyt problémového hrania s miernejšími príznakmi sa pohybuje o niekoľko percent navyše.

Nie, naopak, medzi jednotlivými hrami sú veľmi výrazné rozdiely z hľadiska rizika. Z hľadiska rizikovosti hazardných hier teda môžeme hovoriť o nízko, stredne a vysoko rizikových hrách. Niektoré hry sú oveľa návykovejšie ako iné. Rizikovosť hry je ovplyvnená mnohými faktormi. Jedným z takýchto faktorov je, ako často si môžete hru znova zahrať. Je ľahké pochopiteľné, že lotéria, ktorú je možné vsádzať iba týždenne, je menej nebezpečná ako hranie, pri ktorom sa stávkovanie môže opakovať denne, alebo dokonca každú minútu. Rovnako tak sú riskantnejšie hry, pri ktorých je krátky čas medzi tipovaním a oboznámením sa s výsledkom. Opäť nám napadá len lotéria, kde si na výsledok musíme počkať až týždeň, pričom v iných hrách je výsledok okamžitý. Je jednoduché pochopiť, že hry vyžadujúce trpezlivosť sú oveľa menej rizikové, keďže jednou z hlavných charakteristík závislých hráčov je netrpezlivosť. Rizikovejšie sú aj hry, kde si hráč môže sám meniť výšku stávky, alebo také, kde si hráč môže sám zvýšiť stávku, najmä ak sú možné veľmi extrémne navýšenia. Rizikové sú najmä hry, v ktorých dochádza k situáciám, ktoré hráčovi dávajú „takmer výherný“ zážitok. V lotérii to môže nastať napríklad vtedy, ak sa vyžrebuje blízke číslo k vsadenému číslu alebo ak napríklad žreb skrýva dva rovnaké symboly, ale tretí nie je správny. Je jasne dokázané, že „takmer výherná“ skúsenosť inšpiruje k ďalšej hre. Dôležitá je aj výška najvyššej stávky, ktorú je možné vyhrať, či dostupnosť hry. Hry, ktoré sú ľahko dostupné, môžu byť riskantnejšie a online hazard si v dnešnej dobe zaslúži osobitnú pozornosť.

Odpoveď je jednoduchá: áno. Liečenie je vo väčšine prípadov dlhý proces prerušovaný neúspechmi, vyžadujúci si veľa trpezlivosti a vytrvalosti, v ktorom sú okrem momentov zlepšenia a nádeje bežné aj lapsusy a neúspechy, ktoré môžu byť sprevádzané frustráciou, zúfalstvom a sklamaním. Žiaľ, menej často sa stáva, že sa niekto po začatí liečby rýchlo vylieči, oveľa častejšie sú recidívy. Všetky tieto pokusy však môžu byť krokom vpred, ktorý vedie k dlhšej či kratšej abstinencii, obdobiu bez hry a úplnému uzdraveniu. Žiaľ, neexistuje jasný a istý recept, ale existuje veľa účinných liečebných postupov a terapeutických možností, od liekových možností, cez psychoterapeutickú liečbu až po skupinové terapie. Samotná liečba je výsledkom procesu, ktorý môže pozostávať z niekoľkých štádií. Predovšetkým si musíme uvedomiť skutočnosť problému, choroby, ktorá nie je v žiadnom prípade jednoduchým javom. Závislý to väčšinou roky popiera, pričom si vážnosť svojho problému ani neuvedomuje. Nie je to o klamstve, je to skôr o živote s „chybami“ vo svojom myslení, „skresleniami“, ktoré vám „umožňujú“, aby ste nemuseli v istom zmysle čeliť skutočným problémom. Takto napríklad nevidí straty realisticky a má tendenciu používať zdanlivo racionálne vysvetlenia, ktoré ho „upokojujú“, že aj keď sú problémy, dajú sa kontrolovať a čoskoro prejdú. Rozpoznanie a následné uznanie problému je preto prvým a úplne základným krokom na ceste k uzdraveniu. Toto je základ žiadosti o pomoc a povinnou požiadavkou všetkých terapií je určitý stupeň vnútornej motivácie. To si nevyžaduje úplné odhodlanie, ale na začiatok je potrebné rozpoznanie problému a túžba po zmene. Táto motivácia sa potom môže zvyšovať a viesť k rozhodnutiu, že závislý sa chce zo svojej závislosti vyliečiť. Toto je už ďalší krok, ktorému môže predchádzať dlhé protikladné obdobie, v ktorom závislý už vidí problém alebo aspoň jeho dôsledky, no nedokáže a nechce sa ešte vzdať výhod svojej vášne. Po rozhodnutí sa môže otvoriť cesta pre rôzne terapie, ale musíme vedieť, že rýchlo a hladko prestať je tou najvzácnejšou výnimkou pri návykových poruchách, a nie bežnou rutinou. Opätovné skĺznutia sú bežnejšie, ale musíme myslieť na to, že je to súčasť procesu.

Niektoré terapeutické a svojpomocné filozofie, ako napríklad filozofia Anonymných hráčov (GA), tiež tvrdia, že neexistuje žiadny liek na závislosť od hazardných hier, cieľom môže byť iba abstinencia a život bez hazardu. V rámci GA má táto filozofia ústredný praktický význam a toto vnímanie je dôležitým prvkom pri udržiavaní úspechu, abstinencie. Závislí napríklad na základe tejto úvahy považujú za zásadné, aby sa abstinencia ani na chvíľu neprerušila. Ani po dlhých rokoch nehrania neexperimentoval s hrou, pretože riziko recidívy je obrovské. Zo zdravotného či psychologického hľadiska sa však abstinujúci a bezpríznakový bývalý hráč rokmi prirodzene uzdravil. Treba zdôrazniť, že psychológ a lekár vzhľadom na riziko recidívy odporúčajú bývalým hráčom rovnako prísnu a úplnú abstinenciu ako GA.

Genetické faktory nikdy nefungujú na princípe „všetko alebo nič“. Skutočnosť, že existuje genetický predpoklad rozvoja závislosti od hazardných hier, jednoducho znamená, že existujú genetické variácie, ktoré, ak sú prítomné, zvyšujú riziko, že sa niekto stane závislým. Môžeme teda hovoriť o zraniteľnosti a riziku z hľadiska genetických predpokladov, ale v žiadnom prípade nie o tom, že by nejaký genetický predpoklad viedol k závislosti. Platí to ešte všeobecnejšie, žiadnu inú závislosť alebo duševnú poruchu nemôže spustiť len nejaký genetický predpoklad. Toto dedičstvo môže byť vždy zvýšeným rizikom, určitým druhom zraniteľnosti. Tieto komplexné choroby sú ovplyvnené desiatkami genetických predpokladov, najčastejšie viac ako stovkou, ktoré sú v interakcii skôr s vplyvmi prostredia než medzi sebou. Závislosť na hazardných hrách, aj keď je ťažko liečiteľná, nič nemení na tom, že na jej vzniku sa môžu podieľať aj genetické predpoklady. Navyše, poznanie týchto predpokladov nám môže dokonca pomôcť k nastaveniu správnej liečby, navrhnúť a odporučiť správne lieky.

V pozadí hráčskej závislosti sú niektoré poruchy centrálneho nervového systému a existujú aj farmakologické liečby, ktoré sa snažia tieto mozgové problémy liečiť, a tak úspešne liečiť závislosť. Zdá sa však, že v mnohých prípadoch nejde len o závislosť od hazardných hier, ktorá si vyžaduje lieky, ale aj o problémy spojené s poruchami hrania hazardných hier, ako je liečba symptómov úzkosti alebo depresie. Mnohokrát zmiernenie týchto pridružených symptómov tiež nepriamo pomáha zlepšiť problém s hazardom. Predpisovanie liekov, či už priamo súvisiace s problémom závislosti alebo pridruženými poruchami, má pri liečbe závislosti od hazardných hier rozhodne opodstatnenie. Na vyliečenie je však takmer vždy potrebná okrem lekárskej pomoci aj psychoterapeutická pomoc a/alebo účasť na skupinovej terapii.

Anonymní gambleri (GA) je terapeutická skupina pre závislých od hazardných hier. Ako sa sami väčšinou nazývajú, „komunita mužov a žien, ktorí sa delia o svoje skúsenosti, silné stránky a nádeje, že dokážu vyriešiť svoj spoločný problém a pomôcť ostatným zotaviť sa z problému s hraním“. Iniciatíva vychádza zo skupín Anonymných alkoholikov (AA) a Anonymných narkomanov (NA). Jedinou podstatnou podmienkou členstva je prestať hrať. Skupiny GA sú terapeutické skupiny, takže hráči, ktorí chcú ukončiť hru, si navzájom pomáhajú udržiavať abstinenciu v hre. GA skupiny môžu zohrávať veľmi dôležitú úlohu pri liečení závislých od gamblingu, môžu prispieť odbornou pomocou, ale často môžu byť efektívne aj samostatne.

Problémy súvisiace s hraním hazardných hier je možné nahlásiť adiktologickým, psychiatrickým alebo psychologickým ambulanciám alebo oddeleniam, prípadne obdobným ústavom poskytujúcim starostlivosť o mladistvých do 18 rokov, prípadne výchovným poradcom. Miera, do akej sa jednotlivé inštitúcie na tento problém špecializujú, sa však môže značne líšiť, preto je dôležité informovať sa vopred. O pomoc sa môžete obrátiť na psychológa alebo psychiatra. Psychológovia používajú psychoterapiu na pomoc pri riešení určitých porúch, zatiaľ čo psychiater môže použiť (ale nie nevyhnutne použiť) medikamentóznu terapiu a doplniť ju o psychoterapeutickú intervenciu. Zásadný rozdiel je v tom, že psychológ nemôže sám predpisovať lieky.

Liečba je vždy jedinečná, preto sa môžete porozprávať o tom, aké je najlepšie riešenie pre daného človeka a jeho problémy. Niektorí sú viac otvorení odbornej, psychologickej, lekárskej pomoci, zatiaľ čo iní sa skôr zapájajú do nejakej terapeutickej skupiny. Ak sa môže zapojiť aj rodina, stojí za to popremýšľať najmä o rodinnej terapii, no tá tiež nie je možná pre rôzne okolnosti alebo vzdialenosť niektorých členov rodiny. V rôznych štádiách problému môže závislý ľahko potrebovať rôznu pomoc. Rovnako účinná je kombinácia rôznych prístupov. Určite sa oplatí poradiť sa s odborníkmi a spýtať sa ich na názor, pretože na základe svojich skúseností vedia dobre poradiť, akým smerom sa vydať.

Nielen hráč, ale aj príbuzní majú tendenciu mať do maximálnej miery presvedčenie, že „všetko je v poriadku“, alebo ak sú problémy, vyriešia sa a už o nič nejde. Môže to mať viacero príčin. Rodina, podobne ako samotný hráč, sa v podstate snaží zachovať pozitívny, zdravý obraz o sebe a o každom z jej členov. Takéto správanie vyvoláva skreslený obraz o hráčovi a rodine a môže prehliadať aj ignorovať varovné signály. Takéto správanie vyvoláva skreslený obraz o hráčovi a rodine a môže prehliadať aj ignorovať varovné signály. Zmena nenastáva zo dňa na deň, ale je výsledkom kratšieho alebo dlhodobejšieho procesu. V dôsledku čoho si členovia rodiny zvyknú na príznaky, ktoré spôsobujú problémy. Stávajú sa prirodzenými a akceptujú ich.

Nielenže je ťažké rozpoznať problém, ale je obzvlášť ťažké posúdiť vážnosť situácie. Navyše, hráč má vždy tendenciu zmenšovať rozsah problémov. Hráč sľúbi, že problémy vyrieši a rodina ho chápe a dôveruje mu. Tento čas riešenia problémov iba dáva priestor na akceptovanie závislosti. Navyše je ťažké prijať problém nielen dovnútra, ale aj navonok. „Čo si pomyslia“ susedia, ďalšia rodina, spolupracovníci, to všetko sú faktory, ktoré bránia čeliť problému. Mnohokrát, aby utajili problémového hráča, snažia sa mu radšej dôverovať, ako čeliť skutočným problémom, aby si zachovali reputáciu.

Vo všeobecnosti je výrazná zmena životného štýlu vždy základným varovným signálom a zaslúži si pozornosť. Zmena predchádzajúcich návykov, zhoršenie pracovného alebo študijného výkonu alebo zanedbanie povinností, to všetko môžu byť dôležité varovné signály. No podobne môže byť pozoruhodným znakom aj zmena spánkových či stravovacích návykov, vzdanie sa príjemnej zábavy, či najmä výrazné zmeny v priateľstvách, odsun starých dôležitých vzťahov do úzadia. Samozrejme, všetky tieto skutočnosti nemusia nevyhnutne znamenať problém s hazardnými hrami, ale určite môžu naznačovať, že s touto osobou nie je niečo v poriadku. Napríklad nedostatok peňazí, potreba požičiavať si, prípadne ak na rozdiel od minulosti začne daná osoba hranie tajiť. Príznaky, ktoré na problém poukazujú, sú však väčšinou všeobecné a nesvedčia o konkrétnom probléme, v tomto prípade o závislosti na hazardných hrách, ale o tom, že náš známy či rodinný príslušník bojuje s nejakým problémom.

Rodina môže urobiť veľa pre člena rodiny závislého na hazardných hrách, ale je veľa toho, čo za neho nemôže urobiť. Rodina dokáže odhaliť a rozpoznať problém včas, zvyčajne oveľa skôr ako samotný závislý člen rodiny. Je však tiež pravda, že rozpoznať chorobu v rodine, najmä chorobu „postihnutejších“ členov rodiny, môže byť rovnako ťažké, ako vidieť samotnú závislosť. Na jednej strane zmeny väčšinou prebiehajú postupne, a tak si členovia rodiny postupne zvykajú. Veci, ktoré boli predtým nemysliteľné alebo neprijateľné, sa stávajú prirodzenými, alebo aspoň prijateľnými. Nedostatočný pohľad na problém (alebo závažnosť problému) teda môže byť v rodine, ako aj u samotného na pomoc odkázaného človeka. Zároveň sa vždy nájdu rodinní príslušníci – väčšinou tí, ktorí sú menej emocionálne zainteresovaní, dokážu sa na situáciu hlbšie pozrieť, možno aj preto, že nežijú so závislým členom rodiny, môžu tak ľahšie a presnejšie upozorniť na problém. Prvou úlohou rodiny je teda rozpoznať problém a pripustiť, že skutočne existuje. V žiadnom prípade to nie je ľahká úloha, ako sa na prvý pohľad zdá. Je skutočne ťažké rozpoznať problém pri pomaly sa vyvíjajúcej situácii, ale je tiež ťažké akceptovať, že je treba čeliť vážnemu problému. Dôležité je, aby, ak rodina už rozpoznala a akceptovala prítomnosť problému, podnikla podporné kroky k závislému členovi rodiny a pokúsila sa mu pomôcť vyhľadať profesionála so žiadosťou o odbornú pomoc. Rodina môže podporovať a byť proaktívna, ale nemôže si tento proces vynútiť. Môže však určovať pravidlá a väčšinou sú potrebné pravidlá na ochranu rodiny pred chorobou závislého člena rodiny. Samotná rodina alebo najzainteresovanejší člen rodiny by sa mal pri ich určovaní tiež obrátiť na profesionála. Dôležité je si uvedomiť, že závislosť na hazardných hrách nie je morálny problém a nie je to len vec odhodlania a vôle, ale choroba, ktorá si vyžaduje lekársku a psychologickú pomoc pri liečbe. Takéto vzbudzovanie a posilňovanie pocitu viny nie je nikdy pomocou, pretože hráč sa nemôže vzdať hry pri absencii vôle alebo morálnej slabosti, ale preto, že je chorý, na čo musí dostať odbornú pomoc. Sľuby a prísľuby rodine zároveň nevedú k uzdraveniu, ale skôr k rodinným hrám, preto je dôležité stanoviť si pravidlá.

Členovia rodiny totiž často až veľmi neskoro zistia, že niektorý člen rodiny trpí ťažkou závislosťou na hazardných hrách. Podobne je to aj pri iných závislostiach, ale aj pri iných psychických (psychiatrických) poruchách. Jedným z dôvodov je, že rodina je prítomná v procese pomaly sa rozvíjajúcej návykovej poruchy, stretáva sa so závislým členom rodiny deň čo deň a tak si vlastne zvyká na zhoršujúce sa symptómy. Chvíľkové konania a konfrontácie sa pomaly prijímajú a začleňujú do každodenného života. Na druhej strane postupné, jednotlivé príznaky nemusia znamenať veľký problém, sú prijateľné a najbližší ich prijímajú ľahšie. Čo môže byť pre cudzieho zarážajúci problém, pre člena rodiny je to často nenápadná bežná realita. Navyše, rodina je rovnako neochotná čeliť chorobe člena rodiny ako samotný závislý člen rodiny. V rodine funguje rovnaký mechanizmus ako u chorého člena rodiny, a to snažiť sa nájsť racionálne a prijateľné vysvetlenia objavujúcich sa problémov a symptómov, aby sa zachoval obraz, že veci sú v skutočnosti „v poriadku“, ak sa aj vyskytnú menšie problémy. Kvôli tomu všetkému je obzvlášť dôležité všímať si signály zo širšieho okolia, známych, priateľov, či rodinných príslušníkov, ktorí so závislým nežijú. V prípade hráčskej závislosti hráč hranie často tají a snaží sa, aby rodina o hazarde a jeho dôsledkoch vedela čo najmenej. Toto správanie spočiatku ani nevníma ako problematické, nemyslí si, že ide o chorobu, ktorú treba brať vážne, a tak do nej zasväcovať aj ostatných. A ako sa problém zhoršuje, vina môže byť prekážkou pre pochopenie (či už voči sebe alebo členom rodiny). Často sa pozoruje, že „aj keď existujú menšie problémy, v skutočnosti je všetko v poriadku“ a „sú problémy, ale čoskoro ich vyriešime“, závislý a ostatní členovia rodiny „spolupracujú“ veľmi efektívne na udržiavaní falošných predstáv. Je to pochopiteľný a prirodzený jav, no je to veľmi zásadná bariéra zmeny.

Máme tendenciu rozmýšľať o závislosti ako o problémoch, ktoré možno prekonať silou vôle a odhodlaním. Myslíme si, že závislí sú slabí, keďže si často priznávajú, že robia škodlivú vec a chcú to zmeniť, no nedarí sa im to. Ale práve v tom je problém, nie je to slabosť, ale choroba. V prípade závislostí ako chorôb je ústredným príznakom to, že osoba nie je schopná odolať objektu svojej závislosti a stráca kontrolu nad svojím správaním. Nie je to preto, že by bola slabá alebo preto, že by bola morálne narušená, ale preto, že jej vnútorné mechanizmy, ktoré kontrolujú správanie, nefungujú rovnako (z biologických a psychologických dôvodov) ako u ostatných. Nezávislí dokážu oveľa efektívnejšie regulovať svoje správanie, posudzovať negatívne dôsledky, zvažovať rôzne zložky situácií a na základe nich sa rozhodovať. Ľuďom s návykovou poruchou tieto schopnosti chýbajú. Môže nastať problém so schopnosťou zhodnotiť situáciu, domyslieť dôsledky a hlavne regulovať správanie, zaviesť kontrolu. To je podstata ich choroby, a preto potrebujú pomoc a liečbu. Samozrejme, na začatie a uskutočnenie liečby, a teda aj na uzdravenie, je potrebné odhodlanie a vôľa, no liečenie je oveľa zložitejšia vec a v žiadnom prípade nejde len o vôľu.

Je náročné dať presnú odpoveď na túto otázku, ale dá sa povedať, že ak si už kladiete túto otázku, je to samo o sebe náznak, že existuje problém. Pokiaľ ide o symptómy, množstvo hrania a vlastne ani množstvo peňazí vložených do hry samo osebe jednoznačne neurčuje, či ide o problematickú úroveň hry, ale určite svedčí o tom, že niekto hrá s väčším množstvom peňazí . Ak sa čas alebo množstvo peňazí v stávkach zvýši, potom je tu určite problém. Stojí za to zvážiť, ako veľmi sa zmenilo každodenné správanie človeka v dôsledku hrania? Vzdal sa predtým pre vás dôležitých aktivít? Zanedbáva predtým dôležité vzťahy a priateľov? Robí svoju prácu aj naďalej poriadne, študuje poriadne? A ústrednou otázkou je, či fungujú ovládacie funkcie? Dokáže si osoba prikázať, aby v prípade potreby zastavila? Počúva pripomienky vašich priateľov a ako na ne reaguje? Ako realisticky vidí svoju situáciu alebo ako komplikovane vysvetľuje svoju situáciu? Všetky tieto otázky vám môžu pomôcť rozhodnúť sa, aký veľký je problém, ale ešte raz, ak sa naskytne taká otázka, istá úroveň problému už takmer určite existuje.

Ak vidíme svojho známeho, ktorý potrebuje pomoc, musíme urobiť všetko pre to, aby pomoc, ktorú potrebuje, naozaj dostal. Problém je však v tom, že človek, ktorý potrebuje pomoc, si často nielen neuvedomuje, že potrebuje pomoc, ale ak ho na to niekto iný upozorní, neprijme to. V prípade závislostí je to veľmi časté, závislý ani nespozná a neprizná, že má problémy, aj keď je situácia už veľmi vážna. Mnohokrát sa aj vtedy snaží seba i svoje okolie upokojiť rôznymi vysvetleniami a zachovať si zdanie a vieru, že veci má pod kontrolou. Je dôležité zdôrazniť, že nejde o klamstvo, ale skôr o akýsi „sebaklam“ či dokonca poruchu vnímania seba samého, t. j. závislý jednoducho nevie reálne posúdiť svoju vlastnú situáciu, ktorá je vlastne súčasťou jeho choroby. Preto je ťažké priznať si chorobu. Signály totiž ľahko vyvolávajú odpor. Navyše, priateľstvá a najmä rodinné vzťahy sú vždy presýtené emóciami a temperamentom navyše, čo môže dialóg ešte viac skomplikovať. Avšak vzhľadom na to, že priatelia a príbuzní, ktorí si problém všimnú ako prví, môžu tiež zohrať dôležitú úlohu pri pomoci pacientovi, aby ho rozpoznal. Azda najdôležitejšie v tejto situácii je vyhnúť sa obvineniam, útokom. Užitočné je hovoriť v jednotnom čísle v prvej osobe, to znamená povedať, ako veci vidím ja, než zdôrazňovať, aký je problém s druhým. Nemusíme sa teda baviť o tom, čo ten druhý robí zle (napr. „Míňaš všetky peniaze!“, „Nestaráš sa o svoju prácu!“ atď.), ale o tom, čo vnímame, cítime ( "Vidím, že bojuješ!", "Mám pocit, že možno potrebuješ pomoc."). Rozdiel sa zdá byť malý, ale je dôležitý. Prvé príklady vytvárajú útok a konfrontáciu, zatiaľ čo druhé vyjadrujú pozornosť a záujem o toho druhého. Dôležité je tiež ponúknuť „iba“ pomoc. Nestojí za to povedať: "Musíte ísť k lekárovi!" alebo „Potrebujete pomoc!“, pretože takéto priame pokyny vedú k odporu. Je lepšie ponúknuť pomoc: "Ak sa rozhodneš ísť k profesionálovi, rád by som vedel, koho navštíviť!" alebo „Čítal som knihu o hráčskej vášni. Rád ti ju požičiam!” Šanca na okamžité odmietnutie je menšia a jemu alebo jej zostáva možnosť rozhodnúť sa. A ten človek sa k nám môže kedykoľvek vrátiť: „Spomínal ste raz psychológa... stále máte číslo?“. Medzitým to môže byť aj rok, ale ide o to, že tým, že vytvoríme možnosť požiadať o pomoc skôr, teraz, keď na to prišiel čas, môže náš priateľ túto príležitosť využiť.